V praxi sa stretávam s neúspešnými podnikateľmi, ktorí hľadajú únikovú cestu zo svojej situácie. Ide skôr o ľudí, ktorým nevyšiel podnikateľský plán z rôznych dôvodov, najčastejšie však nedošlo k vyplateniu investora, ako hlavného objednávateľa projektu. Samozrejme tým dochádza k „domino efektu“, kedy sa mnohokrát skloňuje „nevyplatili mňa, nevyplatím ja teba“. Žiaľ táto „reťaz“ nazývaná aj druhotná platobná neschopnosť sa neraz odrazí až na zamestnancoch.
Mnohí slovenskí „podnikavci“ však aj z takýchto situácii vyťažia. Vopred objednajú práce, službu, čokoľvek, pričom u ž v čase objednávky vedia, že subdodávateľa nevyplatia. V lepšom prípade, začnú na dodaných tovaroch, prácach, službách hľadať „bezvýznamné chybičky krásy“, ktorými oberajú subdodávateľov o nemalé časti ich odmien. Samozrejme, spravidla zmluvne právne ošetrené tak, aby subdodávateľ nemal najmenší nárok na plnú výšku svojej odmeny. Uvedené sa isto zneužíva aj vo verejných zákazkách, kedy navrhovateľ ponuky podá takú nízku cenovú ponuku, že je zjavná jej ekonomická nerentabilnosť. Teda inak povedané, súťaž sa vďaka najnižšej cene vyhrá, ale stratu marže predsa musí niekto zaplatiť.
Ak dodávateľ nemá vyplatenú svoju odmenu, tak hľadá riešenie. Spravidla je to riešenie „dlhých naťahovačiek“ s objednávateľom, pre získanie potrebného času a upokojenie situácie sa podpisuje splátkový kalendár. Neskôr sa zistí, že dlžník získava splátkovým kalendárom len čas a aj tak neplatí, a tak či onak sa musí podať žaloba na súd. Dodávateľ súd po rokoch vyhral, ale nemá dôvod na úsmev. Spoločnosť dlžníka už nedisponuje žiadnym majetkom, dokonca ani sám dlžník už v nej nefiguruje. V spoločnosti je tam už namiesto jeho „nanominovaný akože krízový manažér“. Inou situáciou, ale s podobným efektom je prípad, kedy spoločnosť dlžníka už neexistuje, lebo bola zlúčená s inou spoločnosťou s už dosadeným „krízovým manažérom“. Najviac sofistikovanou metódou, ktorá sa začína uplatňovať v slovenskej podnikateľskej praxi je „pomalé, ale isté presúvanie majetku zo spoločnosti dlžníka na inú spoločnosť, ktorá javí známky korektnosti. Samozrejme presun majetku nie je bezodplatný, na firmy rodinných príslušníkov, atď. čo je „okaté“, ale je to cielený efektívny mechanizmus, ktorý môže byť v súlade s právom. Ďalej sú bežné podnety na súd vo veci „ex offo“ výmazov spoločností v dlhoch, podania na začatie konkurzných konaní, pričom je dopredu zjavné, že konkurz sa neotvorí pre nedostatok majetku a cieľom je rýchly výmaz dlžníkovej spoločnosti. Cieľom vyššie uvedených schém je zbaviť sa spoločnosti v dlhoch, jednoducho po sebe upratať. Spôsoby ako to urobiť sú rôzne, žiaľ dobre pripravená schéma môže naozaj zostať beztrestná a v súlade s právom.
Celá podstata je o majetku dlžníka, resp. o majetku dlžníkovej spoločnosti. Pohyb tohto majetku je alfou a omegou, a to pre všetkých, pre dlžníka, ktorý sa ho snaží ukryť, zatajiť, uzatvárať kontrakt na firmu, v ktorej žiaden nie je, pre veriteľa, ktorý sa ho snaží všemožnými spôsobmi od dlžníka získať, samotných súdov, ktoré podľa majetku určujú postup (likvidácie, konkurz, výmaz), samotných vyšetrovateľov, ktorí na naplnenie skutkových podstát musia mnohokrát preukázať aj tento znak. Pokiaľ veritelia nemajú prehľad o majetku dlžníka, tak idú do veľkého rizika. Ono sa to ľahko hovorí. „Predsa som rád, že mám zákazku, „robotu“, preverovanie dlžníka posúvam na druhú koľaj. Nadšený zo zákazky sa pustím do jej riešenia, iné teraz nie je podstatné“. Takýto pohľad je fajn a správny, žiaľ funguje vo vyspelejšej podnikateľskej kultúre. Vo svete podnikania podnikavcov má nedôvera výnimočnú hodnotu. Samozrejme zaťažuje, odoberá energiu a čas, žiaľ je nevyhnutná. Ak si „preklepnem“ zmluvného partnera na začiatku, sledujem jeho majetkové pomery aspoň na triviálnej báze napríklad na www.regsiteruz.sk, kde je v súvahách a výkazoch uvedený majetok a jeho pohyb, tak nemusím neskôr plakať nad „rozliatym mliekom“. V prípade, ak ide o kontrakt na novozaloženú, alebo kúpenú spoločnosť, tak alfou a omegou je ten, kto za ňou stojí. Ak to neviem, tak je pochopiteľné, že žiadam systém vyplácania preddavkov, resp. plnenia po častiach hoc celý projekt nie je dokončený. Je veľa spôsobov ako si platbu zabezpečiť, niektoré môžu skôr vyplývať zo situácie. Poistenie môžeme okrem iného urobiť aj jednoduchou klauzulou výhrady vlastníckeho práva. Inak povedané, ak mi odberateľ nezaplatí v plnom rozsahu, tak nenadobudne k veci vlastnícke právo. Samozrejme okrem hlavného dodávateľa stavby „špekuluje“ aj samotný investor, ktorý hľadá zámienky, ako nevyplatiť hlavného dodávateľa (hľadanie „povestných chybičiek krásy“). Logicky tento postup následne uplatňuje aj hlavný dodávateľ voči subdodávateľom, skôr menším podnikateľom. Samozrejme, celý „kolotoč nevyplácania“ vznikne od zdroja, kedy nedôjde ani len k základnému ošetreniu vzťahu medzi investorom a hlavným dodávateľom. Hlavný dodávateľ by mal v tomto smere logicky zastrešovať aj subdodávateľov, a preniesť na seba bremeno „zaistenia“ peňazí pre všetkých. V načrtnutom prípade stačí hlavnému dodávateľovi oznámiť, že pokiaľ nezaplatí, tak nemá vlastnícke právo k dodanému tovaru, tým nemôže odovzdať riadne stavbu investorovi, lebo stavba by mala odvodenú právnu vadu. To môže byť dôvod, aby investor oddialil prevzatie stavby. Hlavný dodávateľ po úvahe skôr vyplatí požadovanú menšiu čiastku, ako keby mal investor mať dôvod na neprevzatie stavby. Môže ísť teda skôr o šikovnosť vyjednávania, samozrejme bez podkladu a argumentov nemožno vyjednávať. Už jednou vetou možno mať výhodnejšie postavenie ako mnohí iní v poradí, ktorí nemajú v „rukách“ absolútne nič.
Ako som však už opomenul tento základný znak prevencie(analýza zmluvného partnera, systém záruk a zábezpek), mám nevyplatené pohľadávky od firiem dlžníka (v ktorých, bol, alebo ešte je, resp. ktoré boli „zhltnuté“ inou spoločnosťou s „krízovým manažmentom“), a usudzujem, že výhra zo súdneho sporu by nemala význam, nakoľko „tam už nie je majetok, resp. ešte horšie nikdy nebol“, tak môžem začať úvahu o začatí trestného konania. Otázkou ostáva kedy skutok je a kedy nie trestným činom, resp. aké okolnosti by mali byť splnené k tomu, aby sa vôbec dalo hovoriť o trestnom čine. Má to vôbec zmysel ? Je úlohou trestného práva riešiť spory zo zmluvných vzťahov ? Pokračovanie nabudúce...
